Mačka a veterinár

Keď som si nechala svojho prvého kocúra Murka, bolo mi jasné, že pre pokoj v rodine a ľahšie prijatie nežiadúceho nájomníka, budem musieť urobiť presvedčivé opatrenia. Najmä čo sa zdravia týka. Musela som presvedčiť, že je to nielen krásny kocúrik, ale najmä, že je to kocúrik bez bĺch, červíkov a inej fauny a že je zdravý ako buk.

Otvorila som telefónny zoznam a našla troch veterinárov - dvaja páni a jedna žena. Keďže vtedy som nemala žiadne relevantné kritériá pre výber veterinára, vybrala som si ženu. Zavolala som tam, dohodli sme si návštevu a odvtedy je pani doktorka MVDr. Bibiana Miklošovičová dvornou lekárkou mojich cicúchov.

Murko bol kocúr, ktorý ako jediný z mojich mačiek chodil k veterinárke po svojich a v čakárni pokojne sedel na mojich kolenách a nedal sa vyrušovať tými veľkými psami okolo. Je teda fakt, že tie mali sami so sebou dosť veľa práce aby nestratili tvár pred tou mojou čiernou maskou. Lebo aj on sa bál, len to nedával najavo.

Vo vnútri ordinácie sa už nemusel pretvarovať a tisol sa ku mne ako k jedinej záchrane. Nemal rád tie procedúry. Bol hrdým kocúrom. Tak trošku divochom. A Bibiana si sem tam vyslúžila za svoju starostlivosť krvavý šrám. Nebolo to osobné. Proste nemal rád situácie, v ktorých bol bezmocný. Vtedy bola jeho labka v plnej poľnej rýchla ako blesk. Nepomohol ani fakt, že zahnala zubatú s kosou, ktorá si už na Murka brúsila zuby i kosu, keď mal štyri roky. Ale asi po roku na kontrole, keď sme mali vypracovaný bojový plán, ako mu zobrať trošku krvi, sa dočkala nečakanej odmeny. Keď sme ho postupne púšťali, ja posledná, obávajúc sa bleskurýchlej čiernej labky plnej ostrých nožov, Murko prekvapil. Elegantne akoby nič zoskočil zo stola a prvýkrát prišiel k veterinárke a nastrčil hlavičku na pohladenie. Láska moja krásna.

www.vetteam.meu.zoznam.sk